VIAC O BABYLONSKEJ VEŽI (Gn11, 1-9)

            Keď čítame starozákonný príbeh o Babylonskej veži, možno nás napadne, či je to skutočná historická udalosť alebo len príbeh s fiktívnym dejom, cieľom ktorého bolo odovzdať isté biblické posolstvo. Na to je ťažko odpovedať a ani samotní biblisti nie sú doteraz zajedno v hodnotení tejto otázky.
            „Poďme, postavme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude po nebesia! Urobme si meno, aby sme neboli rozptýlení po povrchu celej zeme!“ (11,4) - takto si povedali ľudia Babylonu. Postavenie veže sa na prvý pohľad nezdá byť ničím zlým. Snaha a želanie ľudí žiť zhromaždení na jednom mieste však kontrastuje s prikázaním Boha naplniť celú zem: „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“
            V stavaní mrakodrapu až do nebies je vyjadrená túžba človeka pripodobniť sa Bohu. Celým príbehom v pôvodnom texte sa tiahne opakované používanie hlások n, b, l, ktoré v hebrejčine v čitateľovi opakovane evokujú slovo hlúposť, ktoré tiež pozostáva z týchto hlások.
            Svätý Ján Zlatoústy o správaní sa človeka z tohto príbehu povedal: „Človek namiesto toho, aby žil v istých hraniciach, túži mať stále viac a baží za stále väčšími vecami. Deje sa tak preto, lebo stratil schopnosť rozpoznať vlastnú ohraničenosť. Po tom, ako si zaobstará majetky a pozície, stratí z dohľadu pravú prirodzenosť a pachtí po takej výške, že sa nakoniec prepadne do priepasti“.
            Následne v príbehu s iróniou hľadíme na vežu Božími očami. Pán zostúpil, aby videl mesto a vežu, ktorú postavili ľudskí synovia. (11,5) Vežu, ktorou človek chcel dosiahnuť nebo, Boh sotva vidí. Z výšky neba je bezvýznamná. Pán musí „zostúpiť“, aby ju uvidel. A tak Babylonská veža stavaná ako pomník ľudského úsilia sa miesto toho stáva pamätníkom hlúposti a Božieho súdu nad ľudskou pýchou.
            Pán povedal: „Poďme, zostúpme a zmäťme tam ich jazyk...“ (11,7) Zaujímavé je tu použitie nie jednotného, ale množného čísla, keď Boh sa rozpráva akoby sám so sebou. Cirkevní otcovia oddávna v tomto vyjadrení videli znak Najsvätejšej Trojice, ktorá komunikuje medzi sebou.  
            Deň rozdelenia jazykov je v protiklade s dňom zoslania Ducha Svätého. Svätý Augustín to vyjadril slovami: „Duch pýchy jazyky rozdelil, ale Duch Svätý ich opäť zjednotil“.
            Mestu bolo dané meno Bábel (11,9) – Babylon, ktorý sa nachádza na území dnešného Iraku. Aj v jeho názve sú obsiahnuté vyššie spomínané hlásky n, b, l, z ktorých v hebrejčine rezonuje ľudská hlúposť. Názov Babylon je tiež synonymom pre slovo zmätok. Pán ľudí odtiaľ rozptýlil po povrchu celej zeme. (11,9) Hoci sa človek snažil niečomu silou-mocou svojvoľne zabrániť – v tomto prípade rozptýleniu ľudstva po celej zemi – z rozhodnutia neba to nakoniec zakúsil.
            Epizóda o babylonskej veži má človeku povedať hlavne to, že Boh je pánom dejín a všetko, čo sa stavia proti nemu, je odsúdené na zánik. Človek nemá vo vesmíre neobmedzené práva, pretože nie je jeho tvorcom. Je pánom tvorstva, ale toto postavenie dostal od Boha a má ho vykonávať v súlade s jeho vôľou.
            I keď sa môže zdať, že príbeh o Babylonskej veži je príbehom zlyhania ľudstva pred Bohom, napriek tomu práve z Babylonie vyšlo požehnanie, ktoré sa dotýka i nás. Odtiaľto si Boh povolal Abrama, aby v ňom požehnal Izrael a s ním i všetky národy zeme.

                                               (spracované podľa Komentára k Starému Zákonu I.)